Prečo, ako a kde píšem

Elena Eleková – Píšem, aby som bola čitateľná

By Sieťovka
20. júna 2023

„Človek by to o vás nepovedal, že píšete,“ povedala mi nedávno jedna pacientka, keď objavila môj pravidelný stĺpček v novinách (a identifikovala ma aj pod pseudonymom).

Čo k tomu dodať?

Hoci ona ešte dodala: Vy ste predsa taká tichá žienka.

A možno práve preto, že som taká „tichá“, píšem. V písaní mám hlas a priestor vypovedať všetko, čo vnímam v živote. Hrať sa so slovami. V(y)ťahovať drobnosti, útržky života do literatúry.

Aj píšem najčastejšie tak útržkovito. Nevyhovuje mi, aby moju hlavu dlho a sústredene okupoval nejaký vymyslený a prešpekulovaný príbeh a postavy. Takže si to jednak uľahčujem tými vypožičanými z okolitého sveta, jednak sa mi aj tak páčia viac. A napokon je pre mňa viac dôležitá téma než príbeh. A aj tá veľká sa zmestí do tých malých.

Píšem priamo do notebooku, inak by som po sebe nič neprečítala – ani poznámky.

Na stole v obývačke, lebo pracovňu som si stále nezariadila. Zvláštne rituály nemám.

Minule sa ma moji študenti pýtali, prečo písanie a medicína, akosi im to nešlo dohromady. Mne to naopak pripadá ako veľmi prirodzená kombinácia. Tak som im vysvetlila, že je to vlastne veľmi podobné – píšem ako otrok pri oboch a oboje je o malých príbehoch, z ktorých sa skladajú tie veľké.

O príznakoch a syndrómoch.

Otázku, kedy píšem, počúvam celkom často a nielen na besedách. Dosť ma irituje (viac asi už len otázka, kedy – preboha – čítam?!), lebo v skutočnosti sa ma ani tak nepýtajú na môj obľúbený alebo plodný čas na písanie, ale ako je možné, že ho vôbec mám, že si to dovolím.

Na priamejšiu otázku, kde ten čas beriem, som už zo dva razy odtušila (áno, toto je ten správny výraz), že všetko ostatné flákam. Obávam sa, že mi uverili. Niekedy som ešte zvykla ospravedlňujúco vysvetľovať, že to bolo iba počas materských dovoleniek. Lenže tie som mala iba dve a to už dosť dávno. A niečo malé /komentáre, recenzie, divadelné scenáre, popularizačné príspevky z medicíny/ píšem stále.

V podstate najvýstižnejšia odpoveď, ktorej sa budem odteraz držať, je, že píšem v noci. Okrem toho, že som nočný vták, vtedy nemám pocit, že niekomu dlžím svoj čas a pozornosť.

Občas sa ma ešte ľudia pýtajú, čo píšem – a mnohí si hneď i odpovedajú.

Nikdy sa netrafia.

Elena Eleková žije a pracuje v Michalovciach ako lekárka. Je mamou dvoch dcér a učí budúce zdravotné sestry.
Debutovala v rámci súťažného projektu Mám talent vydavateľstva Ikar novelou Život pri živote.
Druhá kniha Morituri vyšla v jej srdcovom vydavateľstve Aspekt.
Jedinú knihu pre deti Môj brata nemá brata vydalo vydavateľstvo Q111 v rámci svojej literárnej súťaže o najlepšiu detskú knihu. Najviac si však považuje Cenu dieťaťa od detských čitateľov v každoročnej súťaži vydavateľstva Perfekt za poviedku Keď budem mať pubertu.
Pravidelne píše stĺpčeky pre sme.sk a divadelné hry pre miestne ochotnícke divadlo.
Za životopisnú hru o impresionistickom maliarovi Moussonovi získala cenu v slovenskej časti medzinárodnej súťaže Mladý Vyšehrad – priestor slobody.
Skrátka, keby nebolo deadlinov, divadelného súboru, súťaží a cien, ktoré zahŕňajú vydanie kníh, nosila by väčšinu z toho asi ešte stále v hlave.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31