Prečo, ako a kde píšem

Igor Hochel – Prečo, kedy a ako píšem

By Sieťovka
26. júna 2023

Písať ma bavilo už v ranom školskom veku. (Súviselo to, samozrejme, aj s potešením z čítania.) Zatiaľ čo väčšina mojich spolužiačok a spolužiakov mala obavu z hodiny slohu, ja som sa na ňu vyslovene tešil. Za slohové práce ma učiteľky často chválili. Schopnosť pekne štylizovať, súvislo sa vyjadrovať písanou formou sme ja i moji dvaja bratia zrejme zdedili po otcovi, ktorý bol športový novinár.

Moje písanie sa týka viacerých žánrov – píšem básne, z času na čas prózu, najčastejšie recenzie, zriedkavejšie dlhší interpretačný text, venujem sa aj prekladu. Teda viac-menej stále som v situácii, že mám čo písať.

Báseň si spravidla napíšem najprv rukou na kus papiera (zväčša využívam druhú stranu už raz použitej A-štvorky), až potom ju prepíšem na počítači. Keď mám nápad, dokážem ju napísať kdekoľvek, napríklad aj na stanici či priamo vo vlaku či v autobuse. Nápad ma pohltí a na chvíľu sa „odizolujem“ od okolia, absolútne sa sústredím na myšlienky, obrazné vyjadrenia, ktoré mi naskakujú v hlave. Iné, dlhšie texty píšem výhradne doma, nie rukou, ale priamo do počítača, prípadne na laptope na chalupe. Avšak pamätám sa aj na časy, keď som ich klepal na písacom stroji, ktorý rachotil, ozýval sa po celom byte; niekedy, keď ma súril termín, i v neskorý večer – iste ma susedia preklínali.

Najťažšie je odpovedať na otázku, prečo píšem. Moje písanie sa, ako som naznačil vyššie, odvíja od čítania. Bol som vášnivý čitateľ a v istom momente som si kládol otázku, či aj ja nedokážem napísať niečo zaujímavé, pútavé. Potom k tomu pribudla ambícia publikovať. A keď som zažil prvú radosť z uverejneného textu – už som sa v tom „viezol“…

Áno, písanie je trochu drogou. Ako vieme z dejín literatúry, v ojedinelých prípadoch aj celkom zničujúcou, čo, našťastie, určite nie je môj prípad. V písaní sa zrejme prejavuje tiež dosť márnivá snaha zanechať po sebe malú stopu prv, kým sa človeka navždy nestratí v priepasti večnosti.

Igor Hochel – vyštudoval slovenský a bulharský jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, redaktor a šéfredaktor literárneho periodika Romboid. V rokoch 1996 – 2021 vyučoval slovenskú literatúry 2. polovice 20. storočia, súčasnú slovenskú literatúru, semiotiku literatúry a ďalšie disciplíny na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti je na dôchodku.

Vydal básnické zbierky Strom pred domom (1979), Svetlá na hladine (1986), Uprostred je mlčanie (1993), Kôra nežne praská (1997), Utkané z vlasov (2005), Muž na peróne (2017), básnickú skladbu Pátrači v krajine nezvestných (1995, s grafickými listami Igora Bencu). Výber z jeho poézie spolu s novou zbierkou Šelest netopierích krídel vyšiel v roku 2009 pod názvom K mojim ústam nahá (žena). Je aj autorom poviedkovej knihy z roku 2013 Muchy (v treťom roku okupácie).

V roku 2003 vydal výber z recenzií a literárnokritických statí Dotyky, sondy, postoje a v roku 2005 monografiu Ladislav Ballek. Príbeh ako princíp. Je spoluautorom publikácií Panoráma slovenskej literatúry III (2006), Slovenská literatúra po roku 1989 (2007), Dejiny slovenskej literatúry II (2009) .

Z bulharčiny preložil diela J. Radičkova, I. Davidkova, I. Kalčeva, M. Asenova, D. Ivanovovej a ďalších autorov, z macedónčiny výber z poézie M. Matevského.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31