Prečo, ako a kde píšem

Michaela Mihoková – Prečo, kde a kedy píšem

By Sieťovka
28. júna 2023

Prečo píšem? Lebo musím! Počkať, niežeby ma k tomu niekto nútil, to skutočne nie. Musím ale písať, pretože ak by som nepísala, nielenžeby som to nevydržala ja, ale mám silné podozrenie, že by to so mnou nevydržali ani tí druhí. Písanie ma oslobodzuje, zbavuje ma všetkého, čo by som si inak nosila vo svojom vnútri ako nepotrebnú a nechcenú záťaž.

Píšem, lebo verím, že každý v živote má svoje poslanie, či už niekto stavia domy, v ktorých bývajú ľudia a žijú svoje životy, či už niekto lieči ako lekár, pečie či varí, to je úplne jedno, každý poslanie má. A tým mojím je písanie. „Svoje poslanie objavíš celkom ľahko,“ prečítala som si raz výrok jednej americkej kazateľky. „Ak cez deň niečo robíš a večer máš kvôli tomu pocit, že svet je lepšie miesto, potom si objavil svoje poslanie.“ A ja presne takýto pocit mám. Nech sa tam vonku deje čokoľvek, trebárs tam môže zúriť pandémia alebo ja sama môžem prežívať niečo doslova strašne strašné, keď píšem, zdá sa mi, že svet je krajšie a lepšie miesto.

Píšem, lebo som vždy tak akosi vedela, že raz písať budem. Už ako malá žiačka na základnej škole, aj ako tínedžerka. Dala som si vtedy sľub, že budem písať vtedy, keď budem mať čo povedať, a keď ten okamih konečne nastal, napísala som svoju prvú knihu. A odvtedy píšem. Píšem aj preto, lebo milujem ten pocit, keď začnem s novým príbehom a hrdinovia mi vojdú do srdca. Premýšľam o nich, dýcham s nimi. Zmestia sa tam všetci.

Píšem, lebo variť ani piecť úžasne neviem, manuálna práca nie je pre mňa a hudobne som hluchá. Tak čo iné by som robila? (haha) Píšem na notebooku, bez hudby a v tichu. Hudbu počúvam často pred písaním alebo po ňom, ale nikdy nie počas neho. Píšem tak, že by som bola veľmi nerada, keby ma niekto iný pri tom videl. Keď ma niečo nadchne, doslova vyskočím z miesta alebo zatlieskam alebo niečo vykríknem. Ale inak som celkom normálna, naozaj. Ale skúste nebyť nadšení, keď sa snažíte, aby sa tí dvaja stretli a im sa to konečne po 150 stranách podarí!

Píšem vo svojej izbe a pozor, teraz to príde, píšem na posteli. Snažila som sa o niečo sofistikovanejšie, napríklad sa posadiť do hojdacieho kresla a písať tam. Alebo sa posadiť za písací stôl na stoličku a písať tam. Ale, žiaľ, nešlo to. A tak moje knihy vznikajú, keď sedím na posteli, opretá o vankúše, zahĺbená do sveta mojich postáv.

Kedy? No predsa hocikedy. No dobre, úplne hocikedy sa to nedá, keďže ako väčšina ľudí, aj ja mám prácu na plný úväzok. Ale keď to na mňa príde, nemám problém si privstať aj o piatej a písať. Alebo čakať do neskorých hodín a písať vtedy. Píšem vždy, keď môžem, keď mám silu a nie som úplne unavená, lebo sa mi osvedčilo, že vtedy by som skutočne písať nemala. Niekedy som písala aj v horúčkach, čo bola tiež celkom zábava, len texty sú potom nezverejniteľné.

Michaela Mihoková (1989) žije v Trnave. Má vyštudovanú masmediálnu komunikáciu v Trnave a už niekoľko rokov pracuje ako novinárka. Je vášnivou čitateľkou kníh, pretože príbehy jej nielen rozširujú obzor, ale umožňujú jej v rukách držať vlastný kľúč od krajiny zázrakov. Písanie nepovažuje za voľnočasovú aktivitu, ale za celoživotnú lásku. Jej hrdinovia nebývajú dokonalí. Jej cieľom je vyviesť čitateľov z komfortnej zóny a ukázať im, že každý človek sa môže zmeniť a že akokoľvek menejcenný sa cíti, má tu svoje opodstatnenie a nenahraditeľné miesto v dejinách. Je autorkou románu Poškvrnená (Elist, 2017), spoluautorkou knihy Nevidím zlo (Bestseller, 2017), Všetci sme cigáni (Maxim, 2018) a Nádej zomiera na jeseň (Naše vojsko, 2021).

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31