Prečo, ako a kde píšem

H.J. Bornemisza – Prečo, kde, kedy a ako píšem

By Sieťovka
14. júla 2023

Prečo píšem? Aby som bola úprimná, musím túto otázku rozdeliť na dve. Prečo som s písaním začala a prečo v tom pokračujem.

Bolo by pekné začať s tým, ako som písanie milovala už od detstva a všetci, od rodičov, cez učiteľov až po priateľov, ma k tomu viedli a podporovali ma v tom. Tak to ale nebolo. Ako dieťa ma písanie vonkoncom nezaujímalo, svoju budúcnosť som si predstavovala po vzore seriálu Lovkyňa pokladov. Neskôr som písala len to, čo sa odo mňa nevyhnutne vyžadovalo, a teda slohové práce. Nie je nijakým tajomstvom, že za jednu z nich som si odniesla aj zhoršenú známku zo správania. V puberte mi múdrosť – mlčať je zlato – príliš veľa nehovorila.

Hoci som vždy veľa čítala, k potrebe niečo napísať som sa dostala až v dospelosti. Priviedli ma k tomu frustrácia, hnev a potreba sa ich zbaviť. Hoci to znie ako dobrý základ pre skupinovú terapiu, ako príjemnejšia alternatíva sa ukázala možnosť napísať knihu. Cesty autorovej fantázie sú nevyspytateľné a tak, na týchto podivných základoch, vznikla moja prvá kniha Slepý život.

Prečo v písaní pokračujem? Pretože chcem. A chcem jednoducho preto, lebo mi to robí radosť. Myslím, že práve toto má väčšina autorov a spisovateľov spoločné. Každý z nich, minimálne na začiatku, písal predovšetkým sám pre seba. Pozitívne recenzie a správy od spokojných čitateľov sú potom ako bonus, pri ktorom si už nemusím v duchu klásť otázku, či som tými hodinami za počítačom len nepremárnila čas, ktorý som mohla využiť zmysluplnejšie.

Kde?

Tam, kde je to v daný okamih možné. Doma je to zvyčajne v mojom pracovnom kútiku, momentálne sedím na terase a pozerám sa na more. Na mieste mi pri písaní nijak zvlášť nezáleží. Dôležitejšie je, aby ma nikto nerušil. Najlepšie je, keď som úplne sama.

Kedy?

Hranie sa na ranné vtáča a nočnú sovu si pri malom dieťati nemôžem dovoliť, takže píšem jednoducho vtedy, keď nastane príležitosť. Skoro ráno, počas obedného spánku, či neskoro večer. To sú zvyčajné tri etapy počas dňa, kedy môžem písať. Samozrejme že sú dni, kedy sa mi nechce a moja fantázia si dáva pauzu, napriek tomu aj vtedy píšem. Hocijakú hlúposť, ktorá možno (alebo skôr našťastie) nikdy neuzrie svetlo sveta. No práve to, že sa donútim písať aj v takéto chvíle, považujem za najlepší tréning.

Ako?

Kedysi som si zapla notebook, naliala si pohár vína a začala dumať nad tým, čo sa ide v príbehu ďalej diať. Po nejakej tej pol hodine až hodine, kedy som len tupo civela do prázdna, som skutočne začala písať. Teraz to už našťastie robím efektívnejšie, inak by som každú ďalšiu knihu písala aspoň päť rokov. Počas dňa si premyslím dejové línie, či dialógy a keď si sadnem za počítač všetko to rýchlo dostanem na „papier“ bez ohľadu na to, či ide o scénu, ktorá nasleduje alebo epilóg. Takto zvyčajne napíšem prvú verziu v knihy, v ktorej je vynechaná kopa častí s poznámkami ako „pridať opis“, „popísať cestu“ a podobne. Potom si knihu od začiatku prejdem, všetko doplním a zvyčajne tak 1/3 prepíšem. Samozrejme, že nasledujú aj ďalšie kolá úprav, ale v tých sa už vychytávajú gramatické a štylistické chyby.

H.J. Bornemisza sa narodila v Banskej Bystrici, neskôr študovala v Bratislave a napokon sa usadila v okolí Martina. Vo svojom voľnom čase rada súťaží, predovšetkým sama so sebou a vlastným strachom, čo je dôvod, pre ktorý sa rekreačne venuje lezeniu a trailovému behu. Okrem toho si buduje trpezlivosť pri výchove malého syna a chystá sa ju zdokonaliť, pri výchove druhého.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31