Prečo, ako a kde píšem

Dominika Moravčíková – Prečo píšem

By Sieťovka
15. júla 2023

Moje vnímanie písania ako aktu a procesu sa vždy vyvíjalo nielen z pozorovania vlastného správania a túžby po písaní, ale aj z toho, ako je písanie reprezentované v literatúre. V stredoškolskom veku som sa tínedžerským nadšením pre všetko zvrhlé pustila do hororovej novely Stephena Kinga Misery (1987). Staršia zdravotná sestra v nej uväznila svojho obľúbeného autora populárnych romancí Paula Sheldona a nútila ho písať pokračovanie série o jeho hrdinke Misery v podmienkach týrania a mučenia, ktoré vykonávala s precíznosťou a „opaterou“ zdravotnej sestry.

Spisovateľ nakoniec zavraždil svoju mučiteľku, ako inak, písacím strojom. Úplný koniec knihy som si dobre zapamätala – s časovým odstupom od obdobia väznenia si Paul Sheldon sadol k písaniu a tiekli mu slzy, zrejme z euforického pocitu plynúceho z písania samotného. Paul Sheldon pritom veľa tvoril ešte v čase väznenia a jeho tvorba z tohto obdobia bola lepšia než jeho predchádzajúce romance, aj keď nadobúdala čoraz viac pochmúrnych a hororových odtieňov v dôsledku podmienok, v akých autor musel žiť.

Celok novely Misery teda prezentuje spisovateľstvo ako technológiu vzdoru, reziliencie a prežitia napriek všetkému. Tento pohľad na písanie so mnou súznel a stále ho v sebe čiastočne živím, aj keď už čoraz intenzívnejšie vnímam aj iné súčasti literárnej tvorby, ako sú moc, stereotypy, centrovanie naratívov dominantných skupín, používanie jazyka, ktorý upevňuje rozdiely a kultúrnu či inú odlišnosť, a napokon tiež estetizovanie utrpenia iných.

Spomínam si na jednu prednášku literárnej vedkyne Marty Součkovej, v ktorej rozoberala knihu Utrpenie starého kocúra (2000) od Jany Juráňovej. Tento text je reakciou na poviedku Eskalácia citu I (1989) od Pavla Vilikovského, v ktorej muž znásilní šestnásťročné dievča na vozíku. Námet Vilikovský prebral z novinovej správy.

Jana Juráňová sa vo svojej fikcii vysporiadala s problémami takéhoto písania formou potrestania spisovateľa – protagonistka knihy uväznila fiktívneho Vilikovského menom Viliam v pivnici a zbavila ho možnosti písať ďalšie knihy (v Kingovej Misery uväznený spisovateľ práva na písanie zbavený nebol, a teda, časť svojej slobody a ľudskosti nikdy nestratil).

Slovami Součkovej (z jej článku publikovaného v roku 2010) sa protagonistka Utrpenia starého kocúra nepomstí „páchateľovi ani redaktorovi, ktorý uverejnil text o jej necítení aktu, ale spisovateľovi, ktorý si vybral čiernokronikovú správu ako námet na poviedku.“ Podľa Utrpenia starého kocúra spisovateľ zobral preživšej možnosť hovoriť za seba a ona „už nikdy v živote nebude mať čo dodať. Ona do toho nemá čo hovoriť.“ (Utrpenia starého kocúra, s. 72)

Diskusia okolo knihy Jany Juráňovej, žiaľ, upriamovala pozornosť na kritiku femistického písania a jeho údajnej umeleckej nedostatočnosti. Niečo produktívnejšie sa udialo až v súčasnej kauze okolo knihy Les v domě (2023) od českej spisovateľky Aleny Mornštajnovej. Táto veľmi nešťastná, ale dôležitá udalosť odhalila, že literárni autori a autorky si nemôžu vždy a za každých okolností prisvojiť cudzie príbehy, v ktorých navyše preživších a preživšie zneužívania ďalej ponižujú, robia z nich pokračovateľov násilia alebo – ako v prípade Pavla Vilikovského – ich skúsenosti a znevýhodnenia minimalizujú na literárny motív (postava na vozíku „necítila“ znásilnenie).

Veľmi ma svojho času inšpirovalo, ako Marta Součková na prednáške hovorila o písaní. Spomenula v nej, že zbavenie spisovateľa možnosti ďalej písať je pre neho efektívnejší trest ako napríklad smrť. Zdalo sa mi, že toto mám s fiktívnym odrazom Vilikovského v Utrpení starého kocúra spoločné – že písanie je pre mňa spôsob vytvárania samotnej „legitímnej“ existencie a subjektivity. V tej dobe som sa ešte nezamýšľala nad (ne)zodpovednosťou spisovateľa za príbehy iných a Eskaláciu citu I ani Utrpenie starého kocúra som nečítala. V súčasnosti je mi v kontexte „nevyhnutnosti“ písania naďalej stále blízka pozícia Juráňovej Viliama, teda bytostne ohrozená údelom ne-písania, a rovnako je mi blízka aj oddanosť písaniu u Sheldona z Kingovej Misery. Zároveň písanie nepovažujem za morálne nadradené všetkému a hoci si mnohí a mnohé, ktoré píšeme, možno máme v šuplíkoch svoje Eskalácie citu, je dôležité hľadať stále lepšie dôvody prečo a o čom písať. Inými slovami – aj keď písanie bytostne potrebujeme, malo by byť dobre odôvodnené.

Dominika Moravčíková je poetka, prozaička a doktorandka muzikológie. V roku 2019 bola laureátkou súťaží Poviedka 2019 a Básne SK/CZ 2019. V roku 2020 vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža, za ktorú získala Cenu Nadácie Tatra Banka 2021, a v roku 2022 za nové básne získala Cenu Václava Buriana. V tom istom roku vydala debutovú zbierku poviedok Dom pre jeleňa vo vydavateľstve KK Bagala, ktorá bola jednou z desiatich nominovaných kníh ceny Anasoft Litera 2023. Dominika sa spolupodieľa na správe rezidenčného programu Literárne rezidencie Košice a programu literárnych rezidenčných výmen medzi Islandom, Nórskom a Slovenskom s názvom Epic Residencies. Poéziu tvorí aj v podobe intervencie vo vizuálnom umení (spolupráce s umelcami Jan Durina, Samuel Velebný a Peter Kašpar). Žije v Košiciach.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30