Prečo, ako a kde píšem

Anton Stiffel – Prečo, kedy, ako a kde píšem

By Sieťovka
16. júla 2023

Prečo píšem

Nad touto otázkou som sa už neraz zamýšľal a tá odpoveď nie je nikdy jednoznačná. Najskôr to bude asi súhrou viacerých faktorov a zároveň to možno bude sčasti súvisieť aj s tou hlbokou ľudskou potrebou rozprávať a rozprávaniu načúvať. Človek toho rozprávača buď v sebe má lebo nie. Prví rozprávači začali svoje príbehy rozprávať v okamihu, keď sa dostatočne nasýtili a mohli sa na chvíľu zamyslieť aj nad inými vecami, ako bolo prežitie. Nie je vôbec podstatné, či sa príbeh rozpráva pri ohni, alebo či ho čítame v knihe, pretože poslucháči alebo čitatelia hľadajú predovšetkým zábavu, únik a poučenie. Ja som mal už od útleho detstva veľmi bujnú fantáziu a vymýšľal som si všakovaké príbehy a fiktívne príhody. Vedel som ich popísať a vyrozprávať tak hodnoverne a autenticky, že moji kamaráti nedokázali zistiť resp. rozlíšiť, či som to naozaj zažil, alebo iba fantazírujem. Časom sa mi to ale vypomstilo, pretože keď som sa raz nechtiac preriekol, potom si už mysleli, že skoro všetko si iba vymýšľam a aj keď som neskôr zažil niečo fakt zaujímavé, s čím by som sa s nimi rád podelil, pokladali to za fabuláciu.

Či si to už uvedomujeme alebo nie, príbehy veľakrát menia naše vnímanie a porozumenie sveta. Zatiaľ čo je život často zložitý a niekedy vzbudzuje vnútorný nepokoj, príbehy nám pomáhajú uniknúť alebo sa s ťažkosťami života lepšie vysporiadať. Ondrej Herec, zakladateľ slovenskej teórie fantastiky a výnimočný človek, to vyjadril výstižne, keď povedal, že vedecká fantastika nie je únik od reality, ale skôr prienik do jej hlbších vrstiev. Myslím si, že príbehy sú pre život dôležité a podstatné, pretože okrem iného nás spájajú aj s ostatnými ľuďmi a jednoznačne robia svet lepším miestom. Tie najlepšie príbehy nás prenášajú do iných svetov, odkiaľ sa vraciame oslnení pocitom úžasu a neraz s veštím porozumením aj tomuto svetu. Nehovoriac o tom, že je celkom zábavné ich písať, pretože prvou osobou, ktorej by písanie malo spôsobovať potešenie, by sme mali byť my sami.

Správny autor sa učí písať asi celý život a o to sa snažím aj ja, pretože si myslím, že dobrým autorom nie je len majster slova, ale predovšetkým niekto, kto vníma aj hodnoty tohto sveta a dokáže ich určitým špecifickým a tajuplným spôsobom preniesť do riadkov. Snažím sa zároveň dávať mojim textom určitú esenciu autenticity. Nepísať len tak, zo vzduchoprázdna, ale čerpať v mnohom napríklad aj zo svojich spomienok a životných skúseností a tie jemne pretavovať do tvorby.

Ondrej Herec mi raz povedal, že autor môže čitateľov zaujať aj tým, ak im ponúkne nejaké hlbšie posolstvo, akýsi pretrvávajúci odkaz. Ak medzi riadky vloží ešte aj niečo navyše. Ja sa preto snažím v prepracovaných kulisách tvrdej sci-fi a vesmírnej opery predstaviť aj rozmanitosť a komplikovanosť vzťahov. V mnohých poviedkach sa preto zaoberám konkrétnym vzťahovým aspektom, skúmam hranice, kam až je človek ochotný kvôli láske zájsť a čo všetko pre ňu dokáže vykonať alebo obetovať. Často načieram aj do tém, ktoré nie sú pre sci-fi až také bežné, ako sú vášeň, priateľstvo či solidarita. Pokúšam ukázať, že vzrušujúce príbehy môžu prežívať aj postavy s dobrým srdcom a so správnymi hodnotami, postavy, ktorým nechýbajú hlboké city a osobné zainteresovanie. Celé toto moje úsilie snáď trochu prispieva aj k tomu, že čitatelia si dokážu intenzívnejšie uvedomovať ľudskosť mojich postáv, ich pohnútky a vnútorné prežívania.

Kedy píšem

Túto otázku vnímam v dvoch rovinách, v časovej a tvorivej. Píšem najmä vtedy, keď mám naozaj pokoj, najmä ten vnútorný, čo pri mojej rodine, zamestnaní a relatívne rušnom živote nebýva často a nie je ani jednoduché si ten čas vždy vyhradiť. Skrátka nedá sa v hlave len tak prepnúť páčka, zabudnúť na stresy a ponoriť sa do fiktívnych svetov, komplikovaných vzťahov, do prežívania postáv. Niekedy to vnútorné napätie proste zablokuje kreatívny proces a potom nedokážem napísať ani jednu použiteľnú vetu. Vtedy neostáva iné, len sa nejakým spôsobom upokojiť a ak sa mi to podarí, vrátiť sa k písaniu neskôr, keď dosiahnem to správne vnútorné naladenie a pohodu.

Významnými katalyzátormi písania bývajú u mňa aj motivácia a inšpirácia. No motivácia, nech je akákoľvek, sama o sebe k vzniku poviedky nestačí, preto mám vždy v zálohe aj nejaký dobrý nápad, alebo myšlienku, ktorých zdrojom je často sám život a ktoré veľakrát vzídu z toho, že som jednoducho citlivo naladený a všímam si okolie. Niekedy mám dokonca pocit, že témy, o ktorých chcem písať poviedky, si nevyberám ja, ale akoby si ony vybrali mňa. Ako vnímavý pozorovateľ si dokážem všimnúť naozaj mnoho a moja tvorivá myseľ sa to potom snaží kombinovať a vhodne dopĺňať fantastickým ozvláštnením. Tento proces sa u mňa deje mimovoľne a skoro neustále, preto mám ustavične po ruke nejaký záznamník, v súčasnej dobe už digitálny v mobile, pre prípad, že mi hlavou preblesknú nejaké zaujímavé nápady či námety.

Ako píšem

V prvom rade musím mať vnútorný pokoj, nesmiem byť niečím rozrušený alebo vyvedený z miery. Príbehy, častejšie však hlavne nápady na ne mi vhupnú do hlavy veľakrát úplne náhle, na základe nejakého vonkajšieho podnetu alebo impulzu. Niečo si niekde prečítam alebo započujem. Mnohokrát mi pri tom pomáha moja obľúbená hudba, ktorá mi vytvára vhodnú kulisu a zároveň ma aj izoluje od rušenia okolia. Nepíšem vždy hneď, ako dostanem nápad, ale prvotnú myšlienku na poviedku nechávam v hlave často dozrievať. Omieľam ju zo všetkých strán a popri tom príbeh postupne napučiava, jeho energia pozvoľna narastá, až dosiahne určitý zlomový bod. Postavy si už vtedy praktický žijú akoby svojim vlastným životom a príbeh si doslova žiada o napísanie. Dalo by sa povedať, že poviedka je v určitom zmysle v mojej hlave vtedy už takmer hotová a ja ju musím z nej už iba dostať von na papier alebo do počítača. Ak sa to neudeje v rozumnom čase, každé ďalšie premýšľanie o príbehu sa potom môže stávať kontraproduktívne. Je to už iba odkladanie a naťahovanie, ktoré môže nádejnú ideu nakoniec aj pochovať. Ja osobne mám výrazne rozvinutú vizualizáciu, mnohé scény z pripravovanej poviedky sa mi doslova odvíjajú pred očami a v predstavách si ich jemne dolaďujem dovtedy, kým s nimi nie som spokojný.

Podstata a zároveň čaro fantastiky je práve v tom prekračovaní hraníc a skúmaní, čo by bolo, keby. V tomto má obrovskú výhodu, že má k dispozícii širokú paletu kulís a nepreberné množstvo námetov. Hranice predstavivosti a imaginácie tu prakticky neexistujú a záleží už len na schopnostiach a slobode rozletu mojej mysle. Nebojím sa preto poriadne popustiť uzdu fantázii, veď možnosti sú nekonečné.

Kde píšem

Nápady a myšlienky si značím do mobilu prakticky kdekoľvek, kde sa práve nachádzam, ale plnohodnotne píšem najmä doma, hlavne keď sa tam vyskytnú chvíľky, že som tam sám. Alebo potom večer, keď už všetci spia a ja nie som ešte príliš unavený. Občas píšem aj v mojom rodisku, keď idem na návštevu k mame na Oravu a naháňa ma nejaký termín. Vtedy si tam zoberiem notebook alebo tablet, lebo tam je to pokojnejšie a tichšie. Keď som ale ešte v mladších časoch písaval ručne, vždy som nosil vo vrecku aj nejaké malé pero so zápisníčkom, kde som si často zapisoval fragmenty príbehov, časti dialógov alebo opisy, ktoré mi práve v danom okamihu napadli, nech som už bol hocikde. Potom som to u mamy alebo na ubytovni všetko prepisoval na veľké linajkové stránky, kde som škrtal a krížom krážom cez text si šípkami značil poradie viet, správny slovosled a pod. Bol z toho strašný a chaotický mix, ale ja som v tom vcelku vyznal a vedel to vždy bez problémov prepísať do finálnej digitálnej podoby.

Anton Stiffel – Slovenský sci-fi autor venujúci sa hlavne poviedkovej tvorbe. Publikuje od roku 1998, kedy mu v časopise Fantázia vyšla prvá poviedka Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše, ktorá čitateľov zaujala. Jeho tvorba sa pravidelne objavuje v slovenských aj zahraničných antológiách, zborníkoch, časopisoch a elektronických periodikách. Spoločným menovateľom jeho poviedok na pomedzí hard SF a space opery bývajú často vzťahy a technika, čo predstavuje v slovenskom literárnom kontexte netypickú a originálnu kombináciu. V roku 2015 mu vo vydavateľstve Hydra vyšla zbierka sci-fi poviedok Zabudnutý vesmír z jeho rovnomenného cyklu, ktorá sa rýchlo vypredala a tak v roku 2019 vyšla jej upravená a výrazne rozšírená reedícia. V roku 2022 mu vyšla zbierka poviedok Časonauti, obsahujúca sci-fi príbehy z jeho nového cyklu o časových agentoch. Do tejto zbierky prispela spoluprácou na dvoch hororovo ladených poviedkach aj skvelá hororová autorka Naďa Vojteková, s ktorou spoločne napísali aj čisto hororovú poviedku Kľúč, publikovanú v časopise Charon. Spoločné poviedky plánujú písať aj naďalej. Aktuálne sa jeho nová poviedka z časonautského cyklu objaví v projekte Slovensko Fantastické a ďalší čisto hororový príbeh sa objaví aj vo Vydavateľstvom Hydra pripravovanej antológii Krvavé Považie.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31