Prečo, ako a kde píšem

Dušo Martinčok – Čo a koho potrebujem, aby som mohol písať

By Sieťovka
18. júla 2023

Prvý čitateľ

Rovnako ako Hanya Yanagihara, autorka Malého života, potrebujem v tvorivom procese svojho prvého čitateľa. Nie je to editorka, nie je to redaktor. Je to literárny priateľ. V Hanyaninom prípade je to jej kamoš, akýsi Jarred, spomína ho v každom rozhovore. Aj ja mám takého. Akéhosi Michala, môjho manžela. Keď sa zadrhávam a nejde mi to, motivuje ma predstava, že mu text dám a on mi povie, čo si o ňom myslí, čoho je priveľa, čoho primálo, čo sa mu páči. Potrebujem tento náš tandem, aby som text dokázal dokončiť. Niekedy sa obávam, čo bude, ak na mňa nebude mať čas, alebo sa rozvedieme alebo ho už nebude baviť, čo píšem. Nuž, uvidíme, keď tam budeme, teraz som zvedavý, čo povie na tento text.

Rituál

Potrebujem sa dostať do stavu, keď nad tým, či vôbec písať, neuvažujem. Musí to byť moje čistenie zubov, ranné zapnutie rýchlovarnej kanvice. Keď pracujem na knihe, prebieha to v niekoľkých fázach, prvou je chaotické písanie bez ladu a skladu, také radostné detské čarbanie. Práve vtedy je zvyk rozhodujúci. Napíšem minimálne tri vety každý deň, ak sa podarí viac, výborne, ale tri vety musia byť. Po pol roku čarbania vznikne kopa materiálu, z ktorej potom tvarujem zmysluplný celok.

Odhovárači

Potrebujem zviesť zápas s tým, čo moje písanie odkladá, spochybňuje. Pri ostatnej knihe to bola prezidentka Slovenskej republiky, čierny pes strednej veľkosti a môj vnútorný cenzor, volám ho Bonifác.

Zuzana Čaputová do toho vstúpila tak, že ohlásila návštevu medzigeneračného festivalu Old’s cool, ktorý sme s láskou päť rokov tvorili s OZ Zrejme. V deň, keď mala prezidentka prísť, som mal odcestovať na ostrov Krk písať svoju knihu. Ja som ale nechcel nikam ísť, ja som chcel stretnúť ju, ženu, vďaka ktorej sa v našej krajine aspoň o čosi ľahšie dýcha. Chcel som sa s ňou rozprávať, ukázať jej festival, byť hrdý na to, čo sme vytvorili.

Ale čo moja kniha? Kniha, ktorá ešte neexistovala. Túžila byť napísaná, dožadovala sa svojho vzniku, bolo to silnejšie ako čokoľvek iné. A tak som odolal kúpe nového cestovného lístka na ostrov a prezidentku naším festivalom previedla moja kamarátka Táňa. V niečom to bolo dôležité. Zistil som, že jednoducho nič nebolo naliehavejšie, ako kniha, ktorá mala vzniknúť.

Hneď, ako som na ten ostrov prišiel, ma pokúsal do lýtka hnusný čierny pes. Vyrútil sa na mňa uprostred lesa, doteraz mám bodkované lýtko od jaziev. Pokladal som to za zlé znamenie, už som sa videl v nemocnici v Rijeke, ako mi pichajú injekcie do brucha. Mal som chuť sa vrátiť domov do bezpečia, celé to odložiť na inokedy. Pes však bol zaočkovaný, ranky sa po dvoch týždňoch zacelili, zostal som.

A pokiaľ ide o Bonifáca, bol tam so mnou celý čas. Predstavujem si ho ako tučného cirkusového principála vo flitrovanom obleku. Hovoril mi – nie o tom by si nemal písať. Nie, to sa môže dotknúť tety Ireny z Prešova. Nie, to by si všetci mohli myslieť, že máš hemoroidy. Ja som si ho vypočul a učil som sa mu poďakovať za starostlivosť, príliš sa ho nebáť a písať pravdivo. Kráčať po hranici komfortnej zóny a občas z nej navzdory Bonifácovi vykročiť.

Samota a prázdno v sebe

Potrebujem ostrov. Potrebujem samotu, more a les. A ešte slabý, najlepšie nijaký internet. Pri písaní totiž musím vypnúť svet. Obrátiť receptory, zvyčajne vyladené na omamné hladenie sociálnych sietí, dovnútra. Scvrknúť denný režim na monotónne minimum. Vstávať o pol šiestej, zaspávať o desiatej. Jednotvárne sa stravovať, obedovať cestoviny s ajvarom, karfiolom a parmezánom, a to takmer každý deň. Meditovať, kráčať, plávať, aj v novembri, všetko v presne stanovený čas.

Byť úplne sám a stretnúť len občas starú ženu ako na silonový povrázok s kúskom chleba loví malé strieborné ryby. Byť bez ľudí, aké opojné! Aj by som si na to zvykol, ale o čom by som bez nich písal? O cestovinách s ajvarom a parmezánom? Každý ostrov raz treba vymeniť za pevninu.

Vedma a kumpáni

Potrebujem hudbu. Zároveň ale potrebujem svet v jeho zjednodušenej podobe. Preto som si vybral hudobnú sprievodkyňu, len jednu. Nijaké playlisty, žiadna bezodná Spotify knižnica nastavená na shuffle. Iba Kate Bush.

Je to zvláštne, lebo predtým ma nejako osobitne neoslovovala. Myslel som si, že je to taká excentrická Angličanka, ktorej ľahko preplo z Búrlivých výšin Emily Bronteovej. Cestou na ostrov mi prišiel do cesty jej album Ariel a už som nič iné ako Kate a celý jej hudobný katalóg nepočúval. Viedla ma tam, kam som ani nevedel, že chcem ísť. Jej pieseň Moments of pleasure predurčila záver mojej knihy. Počúval som jej hudbu, počúval som rozhovory s ňou. Ako ich originálne poskytuje takmer výhradne do rádia, ako vydáva albumy raz za desať rokov, lebo veci treba robiť len vtedy, keď to má zmysel a sú zrelé. Ako požiadala fanúšikov, aby na koncerte nevyťahovali mobily, nič netočili, a jednoducho tam boli s ňou. A oni počúvli, lebo panej s takou mierou umeleckej a osobnej integrity sa neodvráva. Raz chcem byť ako ona.

A ešte potrebujem literárnych kumpánov, ktorí ma inšpirujú a sprevádzajú. Čítal som ich každé ráno o šiestej, skôr ako som začal písať. Nechával som ich, aby nenápadne presakovali do toho, čo sám tvorím. Alice Munro, Elisabeth Strout a William Trevor boli na ostrove so mnou, dohovárali mi, opravovali ma, povzbudzovali.

A prečo teda vlastne?

So Zuzanou Čaputovou som sa krátko rozprával minulý týždeň, po dvoch rokoch od stretnutia, ktoré sa neuskutočnilo. Odovzdal som jej moju knihu, možno si ju raz prečíta.

Už uvažujem nad ďalšou, čarbem, každý deň aspoň tri vety.

A prečo vlastne?

Bavia ma interakcie s mojim prvým čitateľom, a napokon aj s Bonifácom, všetci traja spolu naďalej koexistujeme a zdá sa, že to funguje. Láka ma stretávať sa s vlastnými pochybnosťami, ohmatávať objektívne i fiktívne prekážky. Teší ma, aj keď niektoré neprekonám, jednoducho to vzdám a poviem si, aj takto to môže byť OK.

Písanie je pre mňa cesta, ako sa priblížiť k sebe aj k druhým, ako sa lepšie pochopiť. Dať si pauzu od sveta, dať si každý deň to isté jedlo. Tešiť sa zo života bez ľudí, a ešte viac na to, ako doň znova vstúpia.

V októbri do toho idem znova, môj ostrov už na mňa čaká.

Dušo Martinčok (1975) je doma v Košiciach, Luxemburgu a Bratislave. V prvom meste vyrastal a vracia sa tam za rodičmi. V druhom pracuje pre Súdny dvor EÚ ako právnik lingvista. V treťom vytvoril komunitný projekt Susedia na dvore, ktorý ho priviedol až k priateľstvám so staršími ľuďmi. S kamarátkami a kamarátmi založil občianske združenie Zrejme a viedol medzigeneračný festival Old’s cool Bratislava. Je spoluautorom knihy Záhrebská. Má manžela Michala. Román Niekto sa nájde je jeho prozaickým debutom, za ktorý je nominovaný v desiatke ceny Anasoft litera 2023.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31