Prečo, ako a kde píšem

Ivana Ondriová – Prečo, ako, kedy a kde píšete?

By Sieťovka
31. júla 2023

Píšem preto, lebo milujem písmenká a svet kníh a príbehov. Preto, aby som mohla uniknúť od každodenných starostí a aspoň na chvíľu sa ponoriť do svojho imaginárneho sveta, kde som niekým iným a ktorý je len môj. K písaniu ma prirodzene viedla moja obrovská záľuba v čítaní v detstve a počas dospievania, kedy som knihu ako najlepšieho spoločníka často vyhľadávala. Namiesto diskoték, kina a zábav som pod perinou čítala jeden román za druhým. A potom si automaticky vybrala vysokoškolské štúdium, kde ma písmenká ďalej prenasledovali a neskôr sa stali aj súčasťou môjho profesného života. Aj dnes stále vypĺňajú môj osobný i pracovný život a som za to nesmierne vďačná.

Niekedy píšem ako drak, lebo ma vpred poháňa moja vlastná fantázia a túžba dozvedieť sa, čo sa v mojom príbehu ďalej odohrá a čo zažijú jeho hlavní hrdinovia. Nikdy totiž dopredu neviem, aké osudy im nadelím, čo všetko ich v mojom románe postretne, s čím sa budú musieť pasovať a aké prekážky zdolávať… Je to ako nový film a ja túžobne čakám na jeho vyvrcholenie a rozuzlenie. Inokedy píšem v emočnom vypätí, pretože všetky situácie so svojimi hrdinami intenzívne prežívam a naopak niekedy s troškou hnevu, pretože ma ovplyvňujú povinnosti bežného života – navarenie večere, učenie sa do školy, príprava do práce, domácnosť…, ktorým sa musím povenovať, hoci by som stokrát radšej ďalej písala. Píšem tak, aby to mne samej prinášalo radosť, aby som cítila vnútorné chvenie, mala zimomriavky, a teda aby to bolo prirodzené a nesilené, ale doslova zo srdca a od srdca.

Prsty po klávesnici mi behajú prakticky celý deň. Najprv v zamestnaní a neskôr večer počas písania mojich príbehov. Aktuálne som nastavená tak, že píšem pravidelne a každý deň, hoci v porovnaní s minulosťou, keď som nebola tak pracovne vyťažená, sú to doslova už len také „šteky“ v podobe hodinky, hodinky a pol. Kým kedysi som pri písaní potrebovala absolútne ticho a dokázala písať len po nociach, dnes nemám problém tvoriť za hluku, so zapnutým televízorom v pozadí a so synom po boku, ktorý na mňa sype rôzne otázky. Vlastne si uvedomujem, že píšem počas primetimu okolo ôsmej večere, kedy je to u nás doslova ako v úli a všetko hučí, všetko rozpráva, každý niečo chce. A predsa sa pri tom všetkom dokážem ponoriť do svojho sveta a ak mi ho aj narušia, okríknem deti alebo si priložím ukazovák na ústa a jednoducho píšem ďalej. Vekom sa človek mení a mnohé vplyvy dokáže lepšie vytesnať.

Moje romány dnes vznikajú v kuchyni na jedálenskom stole. Nepotrebujem pracovňu, čitáreň, vlastný kútik. Už nie. Takto viem, že si budem môcť notebook zapnúť naozaj kdekoľvek, kde bude na dosah pripojenie do elektrickej siete. Lebo ak to ide v kuchyni, pôjde to aj inde. Mám všetko pod palcom, všetkých vidím a počujem, som v dianí, vo virvare domácnosti, a predsa sa môžem odstrihnúť a žiť si svojím vyfantazírovaným autorským životom. Hoci len na hodinku denne, ale predsa.

Ivana Ondriová sa narodila v Stropkove. Po vyštudovaní masmediálnej komunikácie a práci v médiách sa presťahovala do Prešova, kde žije už osemnásť rokov. Má dcéru Ninku a syna Timka. Pracuje na tlačovom oddelení a svoje zamestnanie a kolektív si maximálne užíva. Je autorkou dvoch románov pre deti a mládež a takmer dvadsiatky románov pre dospelých, v ktorých spája romantiku s dramatickými zápletkami, pričom niektoré romány jej vyšli aj v českom preklade. Na jeseň sa na pulty kníhkupectiev dostane jej novinka – historická romanca Vreckárka z Florencie. Píše tiež pod pseudonymom, a to detektívne príbehy. Po dvoch vydaných detektívkach by jej mal ešte v tomto roku vyjsť v poradí tretí Nečujná dolina.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31