Prečo, ako a kde píšem

Ivana Molnárová Dubcová – Prečo, kedy, kde a ako píšem

By Sieťovka
11. augusta 2023

Prečo píšem?

Neviem, či na túto otázku existuje odpoveď, ktorá by ostatným dávala zmysel. Píšem preto, že viac-menej musím. Teda chcem. Ale práve preto musím. Ťažko sa to vysvetľuje. Skrátka sa mi v hlave rodí veľa nápadov a v prípade, že mi nedajú pokoj, začnem si pomaly priznávať, že sú zaujímavé. V tej fáze už príbeh potrebujem dať z hlavy von. Nikdy vopred neviem, či ho bude niekto čítať, no robím všetko preto, aby sa čitateľ pobavil, ak by sa mu môj text dostal do rúk. Jednoducho, aby prežíval to, čo ja pri písaní. Ak sa to podarí, potom je môj cieľ splnený. O to vlastne asi ide každému, kto kedy napísal nejaký text. Aby sa niekde našiel niekto, kto si ho prečíta a povie si „tak toto bola jazda“.

Kedy píšem?

Zatiaľ sa mi nedarí vyhradiť si konkrétny a predovšetkým pravidelný časový úsek. Často si kradnem minúty aspoň na pár viet. Ráno pred prácou, večer po práci. Cestou vo vlaku. Niekedy v noci, keď už všetci doma spia. Niekedy sa však dostanem do štádia, že ma príbeh úplne pohltí a vtedy dokážem nahodiť tempo a dopísať scénu do konca. To sú úžasné okamihy. Najviac mi ale pomáha, keď môžem byť iba sama so sebou. Žiadne povinnosti, len ja a môj príbeh. Môj manžel má pre túto moju potrebu veľké pochopenie, takže ma občas odvezie do nejakého pekného penziónu, on si s naším synom spraví „chlapskú jazdu“ a trebárs stanujú na záhrade a opekajú si a ja sa môžem venovať len svojmu písaniu. To veľmi pomáha v prípade, že sa s príbehom potrebujem posunúť výrazne vpred.

Ako píšem?

„Ako?“ úzko súvisí s „kedy?“. Kedysi som písala výlučne do zošitov, a tak som mohla písať všade a hocikedy. Počas spomínanej cesty vlakom alebo v reštaurácii, zatiaľ čo som čakala na obed. Potom som však text musela prepísať do počítača. To síce bolo zdĺhavé, no na druhej strane som tak už pri samotnom prepisovaní robila prvotné korekcie. Teraz píšem prevažne priamo na počítači, ale ten už neťahám so sebou do reštaurácie. Všetko má svoje pre a proti.

Písať som začala ešte v detstve, avšak môj isto geniálny román ostal nedokončený. Podobný osud stihol ešte niekoľko „kníh“. Až som sa raz dostala k poviedkovej súťaži, skúsila napísať kratší útvar a úplne som poviedkovaniu prepadla. Aktívne sa písaniu venujem vyše desať rokov a poviedkami som prispela už takmer do tridsiatich zborníkov, časopisov, antológií či ebookov. Nedávno uzrela svetlo sveta aj moja prvá kniha Cesty hrdinov – ide o humorný fantasy román, ktorý, napriek tomu, že rieši aj vážnejšie témy, ukazuje, že občas sa netreba brať až tak vážne. Rada v čitateľoch vyvolávam emócie a pre svoj prvý román som si zvolila pobavenie a smiech. Myslím si, že smiech teraz svet potrebuje.

Kde píšem?

Odpovede na túto otázku sa skrývajú v tých predošlých. Píšem vlastne úplne všade. Keď nemôžem písať do zošita či počítača, píšem v hlave. Stále v mysli formujem príbehy, rozvíjam dej, vytváram dialógy. Dokončiť príbeh ma neskutočne napĺňa a dobíja energiou. Je to dobrý pocit.

Ivana Molnárová Dubcová (1985) sa narodila v Prievidzi a často navštevovala Bojnice, z ktorých dýchala história. Možno už niekde tam sa začala formovať jej vášeň pre písanie. Vyštudovala odbor klasická filológia na Trnavskej univerzite, kde si zamilovala latinčinu. Pracuje však v úplne inej sfére v nadnárodnej firme.
Na jej poviedky ste mohli natrafiť napríklad v zbierke Slovenské temno, Vianoce, zas Vianoce, ďalej Čas hrdinov II, Fantázia (2022, 2019, 2018, 2017, 2015, 2013), Istrocon 6, Město králů, Koleje smrti, Lovci lidí, Viral curtain a niekoľkokrát aj v časopise XB-1 a inde. V súčasnosti je najviac hrdá na svoj humorný román Cesty hrdinov. Plánuje však napísať aj knihy s temnejšou tematikou.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

apríl 2024
Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30