Prečo, ako a kde píšem

Alexandra Salmela – Prečo píšem

By Sieťovka
1. októbra 2023

Píšem, pretože neviem rozprávať. Pretože pri písaní sa dá tisíckrát vrátiť, opraviť, preformulovať myšlienky, vymeniť slová, tón, niečo akcentovať a niečo vymazať, zmeniť slovosled raz, dva, tri, desaťkrát a vrátiť sa k pôvodnému, pri písaní sa dá neprestajne redigovať vlastný prejav, no realita sa pretočiť naspäť nedá. V bežnej komunikácii nie je čas habkať štyridsať verzií jednej vety a nakoniec dospieť k záveru, že je zbytočná, trápna, hlúpa, polopatistická, rozvetvená ako košatý dub a neprehľadná ako húštie-chrastie a natoľko zaslepená vlastnou krásou, že sa točí v kruhu a nepovie nič, v realite sa nedá premárniť jediný zlomok sekundy, počas ktorého je možné zareagovať na situáciu, na konanie či repliku vajataním nad šiestimi synonymami, snažiac sa vybrať absolútne trefný výraz, neošúchané slovo, pižlajúc v mysli krásnu vetnú konštrukciu. V realite som šťastná, ak som dostatočne pohotová na to, aby som otvorila ústa a dostala z nich viac než ÖÖÖÖÖÖÖÖ, no, neviem ale… V realite je ťažké zachovať sa správne a navyše svoje motívy dokázať konzekventne podať v rétoricky príťažlivej podobe.

Píšem, lebo nie som hrdina, ale do hrdinov sa môžem vpísať. Môžem sa vpísať do ideálov, môžem ich tvoriť. Môžem sa vžiť i do iných zvierat než do ľudí, i do rastlín, do všakovakých predmetov a ideí. Môžem napísať svety, v akých by som chcela žiť i svety, akých sa bojím, pretože už sú našou realitou – politickou, ekologickou, morálnou. Môžem sa vpísať do darebákov, do sviniarov, do ľudí, čo stratili morálku i samých seba, do zradcov a oportunistov, môžem napísať, aká som slabá a úbohá a tváriť sa, že to nie ja, to tá postava. Píšem, pretože som alibista a za fikciu sa dá skryť.

Neviem, či písať musím, či by ma vnútorný pretlak inakšie zabil, no určite mi to neškodí.

Viem, že keď zo seba niečo dostanem, chcem, potrebujem, aby si to niekto prečítal. Aby si mňa niekto prečítal. Bez čitateľa pre mňa písanie nemá význam, a v slabých chvíľach sa pýtam, či táto moja tvorba, toto moje snaženie vôbec stoja za kvantá použitého papieru, za toľko mŕtvych stromov. V jednej chvíli som si vravela, že nie. Že moje písačky sú zbytočné, že nezaujíma nikoho a ani mne ich produkcia nespôsobuje priveľké šťastie, naopak: morím sa s príbehmi, ktoré už nehovoria nič ani mne, že z mojej snahy komunikovať akési neurčité čosi po mne v éteri ostávajú trčať slová, ktoré sú od narodenia mŕtve, nepodarené stopy, zdeformované, nezmyselné, načisto zbytočné, bezvýznamné, priveľa. Že z nich skladám dlhočizné reťazce, ktoré nazývam vetami, textami a príbehmi, sú krásne a zdobné, no nezasiahnu nikoho, nikoho nezaujímajú. Nie sú dosť dobré. Nie som dosť dobrá, vravela som si a mala som plné zuby inakšie relatívne luxusného fínskeho grantového systému, ktorý človeka (prinajlepšom, ak má osoba šťastie a dostane grant na dva, tri či dokonca päť rokov, čo samozrejme nie je môj prípad) zaväzuje k práci na vecných výstupoch, ktoré už nie sú aktuálne preňho, pre svet, pre nič. Cítila som sa ako v ekonomickom pláne, ktorý človeka núti vyrábať podprsenky v situácii, kedy by potreboval tehly. Morila som sa s textom, ktorý bol zaseknutý roky-rokúce v čírom bahne a ja som sa v ňom vrtela, pekne ho mútila a čoraz viac sa doň zabárala. Ani pol kroka vpred. A tak som si povedala, že stačí, že ja viac písať nebudem, pôjdem radšej roznášať poštu, pri tom budem mať aspoň trochu pohybu. Učinila som rozhodnutie a potom som uprostred noci vstala z postele a vypísala to zo seba. A písala som a písala, pretože som musela. Nešla som roznášať poštu. Asi som lenivá.

Asi píšem preto, že nič iné neviem.

P.S. Najlepšie sa mi píše vtedy, keď nemôžem. Keď sa čas kráti a treba niekam odísť. No to už je príbeh o tom, prečo vždy všade meškám.

Alexandra Salmela (* 1980, Bratislava) vyštudovala dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. Píše po fínsky a po slovensky, publikuje v oboch krajinách. Vo Fínsku dosiahla úspech so svojou prvotinou 27 čiže smrť robí umelca. Román bol ocenený cenou novín „Helsingin Sanomat“ za debut roka 2010 a nominovaný na cenu „Finlandia“ a v poloautorskom slovenskom preklade na Cenu Anasoft Litera – rovnako ako jej druhý, dystopický román Antihrdina. Ten si vyslúžil i nomináciu na cenu Českej Akademie Sci-fi, Fantasie a Horroru. Túto zimu jej v slovenčine vyjde autorský preklad epizodického románu 56, či? Je aj autorkou kníh pre deti – Žirafia mama a iné príbehy, Fantazmagorický kamarát a Strom. Spolupracovala na sérii príbehov o dvoch nezvyčajných kamarátkach kamarátkach Mimy a Líze.
Žije vo fínskom Tampere, pravidelne sa vracia na Slovensko. Jej knihy boli preložené do desiatky jazykov.

Foto: Milka Alanen

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
		1	2	3	4	5
6	7	8	9	10	11	12
13	14	15	16	17	18	19
20	21	22	23	24	25	26
27	28	29	30	31