Prečo, ako a kde píšem

Svetlana Žuchová – prečo, kde a ako píšem

By Sieťovka
1. decembra 2023

Prečo

Potrebujem štruktúru, prahnem po nej a rada ju vytváram. Prináša mi potešenie usporadúvať zmätok, nachádzať v ňom súvislosti a skladať jeho časti tak, aby vytvárali niečo, čo má význam. Nazdávam sa, že to je pravý dôvod, prečo píšem. Písanie je usporadúvanie chaosu do príbehu. Písaním robím poriadok v neprehľadnej skutočnosti a preparujem z nej príbeh. To znamená, že v mori všetkých udalostí, ktoré sa valia časom, sa snažím zachytiť tie, ktoré by mohli vzájomne súvisieť, mohli na seba nadväzovať a dodať dianiu zmysel. Akoby som z prežívania preparovala príbeh. Takéto sprehľadnenie ma upokojuje. Podobný zážitok som mala z nedávneho vypratávania rodičovského bytu. Očisťovala som záľahu predmetov, vyberala ich na svetlo sveta, kládla vedľa seba. Chaos sa menil na poriadok.

Zrejme nie je náhoda, že z podobných dôvodov ma baví psychiatria. Psychiatrické vyšetrenie je pátranie po príbehu neznámeho človeka, ktorý mi sedí naproti. Ľudí, ktorých prichádzajú, vyzvem: Povedzte mi svoj príbeh. Túto vetu nevolím náhodou, lebo na to, aby som dokázala pomôcť, potrebujem uvidieť práve príbeh. Niekedy je príbeh zjavný rýchlo, netreba dlho hľadať. Akoby plával na povrchu, stačí po ňom siahnuť. No aj to môže byť klamlivé, lebo niektorí z nás sme sa naučili predkladať okoliu verziu príbehu, ktorá nemusí byť tá pravá. Poznám aj pocit, že príbeh človeka nie a nie nájsť. Kladiem ďalšie a ďalšie otázky, ale stále tomu celkom nerozumiem. Príbeh sa niekde vynorí, zaligoce, akoby som ho už-už mala, ale hneď sa zase schová. Alebo zistím, že to bolo iba zdanie, iba odraz v hladine. Niektoré ľudské príbehy sa vynoria až po mnohých spoločne strávených hodinách. A stáva sa, že sa to nepodarí.

K písaniu mám však ešte ďalšiu motiváciu. Rada svoje prežívanie zdieľam. Je to trochu trápne, ale rada hlásam, ako to vidím. Rada učím, vysvetľujem a opisujem svoj pohľad na svet, na príbeh. Aj v rovnakej skutočnosti totiž každý z nás nájde iný príbeh.

Kde a ako

K otázkam o písaní by som rada dodala, že rovnako zaujímavé ako písanie je nepísanie. Ja totiž nepíšem často. Lepšie povedané, v duchu tie príbehy hľadám stále, v myšlienkach píšem jeden nekonečný román, ktorý sa rozpadá na niekoľko menších. No tomu skutočnému písaniu, perom na papier či prstami na klávesnici, nevenujem veľa. A v tejto súvislosti pozorujem u seba zmenu. Kedysi som svoje riedke písanie považovala za chybu. Neprestajne som hľadala stratégie, ako z toho von. Premýšľala som, ako si lepšie usporiadať čas, čoho robiť menej, aby som mohla viac písať. Zdalo sa mi mimoriadne dôležité, aby som všetko zapísala, aby nič nevyšlo nazmar. Dnes sa nazdávam, že ak by som už nikdy nič nenapísala, ktovie čo by sa nestalo. Činností, ktorým sa možno v živote venovať, je nespočetne veľa. No nech by som čas trávila akokoľvek, budem to robiť tak, aby som usporadúvala realitu do príbehov.

S mojim nepísaním súvisí aj to, že na otázku kde a ako píšem, sa mi odpovedá ťažko. Pamätám si, ako som písala kedysi. V časoch, keď sa mi zdalo, že písanie je zmyslom života, som vášnivo rada písala v kaviarňach. Keď nie v kaviarni, dobre sa mi písalo vo vlaku na trase Bratislava Viedeň. V tomto životnom období som bola ranné vtáča, povestný škovránok. Rada som si privstala a zapisovala nadránom, povzbudená prvou kávou dňa. Svoju poslednú knihu som napísala takmer celú doma, v čase pandémie. Kaviarenské prostredie ma začína rušiť a viac ako nadránom sa sústredím popoludní. No kde a ako píšem, vlastne neviem. Viem však, kde a ako nepíšem. Nedokážem písať kdekoľvek, nepatrím k tým, ktorí na písanie využijú každú chvíľu, nepíšem u kaderníka, v metre, ani kým čakám na koniec synovej lekcie plávania. Predstavujem si, že na písanie potrebujem dlhú čiaru času, najlepšie s rozstrapkanými okrajmi, dobre pôsobí aj cudzie prostredie. Vyžadujem primeranú mieru aktivity, správnu mieru dobrodružstva a materiálu a potom čas, aby som zážitky usporiadala, vytriedila, dala príbehu príležitosť vzniknúť. Takéto podmienky však takmer nikdy nenastanú. Aj preto viac nepíšem, ako píšem.

Svetlana Žuchová je autorkou piatich prozaických kníh. Zatiaľ posledná kniha Dni matiek vyšla na jeseň 2023. Predtým sa niekoľko rokov venovala prekladom z angličtiny a nemčiny. V bežnom živote pracuje ako psychiatrička a psychoterapeutka v Klecanoch pri Prahe.

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30