Prečo, ako a kde píšem

Prečo, kde, kedy a ako píše Juraj Červenák

By Sieťovka
1. januára 2024

Nový rok začneme anketovým špeciálom, nakoľko slovenský bestsellerový spisovateľ Juraj Červenák dal prednosť rozhovoru o pozadí svojho písania pred krátkou spoveďou.

Ste jeden z mála „plnoúväzkových“ slovenských spisovateľov. Mali ste úmysel živiť sa literatúrou odjakživa, alebo to prišlo až s čitateľskými úspechmi?

Od útleho detstva som bol posadnutý príbehmi. Ich vstrebávaním v akejkoľvek forme, ale aj ich vymýšľaním a rozprávaním. Prirodzene, sníval som o tom, že by som sa tým jedného dňa mohol aj živiť. Ako filmár, tvorca komiksov, spisovateľ, čokoľvek. To prvé nevyšlo, v 80. rokoch nejaký chlapec z Banskej Štiavnice bez akýchkoľvek kontaktov a technického zázemia nemal šancu dostať sa k niečomu takému. Dlho som vášnivo kreslil komiksy, lebo sa v nich spája výtvarná a literárna stránka, ale nakoniec prevážila literatúra a začal som sa venovať viac písaniu. Aj k tomu ma však motivovala láska k filmom – za prvý honorár som si chcel kúpiť videorekordér, ktorý bol vtedy luxusným výstrelkom funkcionárov a mäsiarov.

Tvorba mnohých spisovateľov na Slovensku začala skrz literárne súťaže, zúčastňovali ste sa ich?

Áno, aj keď nie nejako intenzívne. V školských časoch som písal poviedky o partizánoch, ktoré učiteľov miatli tým, aké boli drsné a krvavé, skôr v štýle filmov ako Stará puška alebo Choď a pozeraj sa. Neskôr na gympli som to skúšal v súťažiach ako O najlepšiu fantasy a omnoho neskôr som napríklad vyhral prvý ročník Ceny Fantázie, ktorá sa vtedy volala Raketa.

Čo vám pri písaní najviac pomáha a čo je naopak najväčšou brzdou?

Pomáha mi samota. Spisovateľstvo je osamelá činnosť. Nerozumiem, ako niekto môže písať v kaviarni či hocikde inde, kde si otvorí notebook a hneď sa pustí do písania. Nemám problém začať písať, nie som ten autor, čo hodinu zíza na prázdny monitor, kým konečne napíše prvú vetu, no ľudia ma rušia, dokonca aj rodinu musím dokonale vytesniť. V poslednej dobe mi najviac pomohlo, že som si znížil „dennú normu“. Kedysi som sa snažil napísať každý deň 5 strán, teda asi 1500 slov, ale zväčša sa mi to nedarilo a bol som z toho ustavične nervózny. Znížil som si to na 2 strany, čo má paradoxne ten efekt, že túto normu dosiahnem ľahko aj v dni, keď nie som v ideálnom rozpoložení, a to ma zvyčajne nakopne tak, že zvládnem aj tú tretiu či štvrtú stranu, takže v konečnom dôsledku napíšem viac, než keď som sa mučil tou 5-stranovou normou. Čo mi bráni? Najviac ma, pochopiteľne, vyrušuje internet, preto sa od neho zvyknem úplne odstrihnúť. Už večer pred spaním vypnem router a ráno sa zobudím do prostredia bez pripojenia a snažím sa nezapínať ho ani v mobile. Nie vždy sa mi to podarí, ale ak áno, napíšem aj trikrát toľko, ako keď stále pokukávam na sociálne siete.

Zapájate do tvorby aj svojich fanúšikov?

Jasné, cez „socky“ som s nimi v každodennom spojení a diskusie na mojom profile sú výživné, takže napríklad dám súťaž o podpísanú knihu a požiadam, aby čitatelia v komentároch dávali tipy, kde by sa mala odohrávať moja ďalšia kniha a prečo, aké sú tam zaujímavé pamätihodnosti, príbehy, povesti. Rovnako zvyknem používať pre postavy v románoch mená svojich fanúšikov. A neraz mi píšu, aké majú predstavy o ďalších osudoch mojich hrdinov a párkrát som už niečo z toho naozaj použil.

Čo je z vášho hľadiska najťažšie na písaní – námet, rešerše, dialógy?

Hľadanie materiálov je vždy zábava. Pri historických detektívkach je náročnejšie vypracovanie zápletky, ktorá má byť aspoň trochu originálna a prekvapujúca, ale aj to je proces, ktorý si užívam. A úplne najradšej píšem dialógy, to ide vždy najrýchlejšie.

V ktorú dennú alebo nočnú hodinu sa vám píše najlepšie? Píšete v tichu alebo pri hudbe?

Píšem normálne ráno, čo v skutočnosti znamená, že začínam niekedy v čase, keď už ľudia v bežnom zamestnaní majú obednú prestávku. 🙂 Pre mňa je to čas, keď som sa vrátil z pravidelnej polhodinovej prechádzky, zjedol raňajky, na záchode si prečítal kapitolu z nejakej knihy a potom už sadám k počítaču a píšem až do neskorého poobedia, kým nejdem znovu von do prírody. Väčšinou si k písaniu púšťam hudbu, aby som sa úplne izoloval od sveta, občas aj niečo rockové, ale väčšinou symfonickú hudbu z filmov. V poslednej dobe som sa prinútil pracovať aj v noci, keď už rodina spí, ale vtedy už iba editujem a všelijako upravujem napísaný text.

Niektorí spisovatelia umiestňujú do svojich diel známe žijúce osobnosti, či už z pomsty alebo z obdivu. Páči sa vám takýto prístup, alebo sa mu vyhýbate?

Nič proti nemu nemám, občas to urobím aj ja, že použijem meno známej súčasnej osobnosti alebo napíšem postavu, ktorá sa podobá na nejakého verejného činiteľa, predavač vína Ignác Matejovič z Trnavy a podobne, ale nikdy to nerobím v hneve, skôr ako vtip. Samozrejme, píšem historické knihy a v nich používam reálne dobové postavy a dokonca sa snažím, aby som mal v príbehu čo najviac reálnych ľudí. Napríklad pri písaní Lovca čertov, čo je moja novinka, v ktorej seržant Jaroš zavíta do Trnavy, som sa spojil s trnavským archivárom a historikom Jakubom Roháčom a prosil som ho, aby mi vyhľadal mená miestnej honorácie v danom roku 1600. Takže trnavskí radní páni, richtár, mestský kapitán, kat a ďalší sú reálni.

Venujete sa knižným sériam. Máte dlhodobý plán na pokračovania alebo pridávate ďalšie diely spontánne?

Vždy si spontánne vymyslím niekoľko dielov dopredu. 🙂 Jožo Karika raz v rozhovore uviedol, že má vymyslených aj 20 ďalších kníh, čitatelia sa tomu veľmi čudovali, ja tomu úplne rozumiem, tiež mám dopredu naplánovaných aj 10 kníh (po pár dieloch z každej série), ale nie sú to kompletne vypracované príbehy, skôr sú v rovine námetov, napríklad viem, že kapitán Báthory sa zúčastní oslobodzovania Nitry od Turkov a bude s nimi bojovať pri Leviciach a viem, že Stein a Barbarič pôjdu na východné Slovensko a takisto viem, aké poklady bude hľadať Adam Šarkan v ďalších častiach Šarkanových pokladov. Takisto mám hrubú predstavu o ďalších životných osudoch svojich hrdinov, ale časom sa to rôzne mení.

Je to náročné rozlúčiť sa s príbehom alebo naopak úľava, keď dopíšete knihu?

Dopísať knihu je rozhodne úľava, ale skôr preto, lebo sa po polroku písania jedného príbehu už teším, ako začnem písať ďalší, možno s iným hrdinom a v inom prostredí, či dokonca v trochu inom žánri. Nórsky bestsellerista Jorn Lier Horst počas besied na Slovensku povedal, že keď doobeda dopíše jednu knihu, poobede už s chuťou napíše prvé vety tej ďalšej. Mám to veľmi podobne.

Ilustračné foto: Miro Slámka

Predchádzajúce články

Súvisiace

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
1	2	3	4	5	6	7
8	9	10	11	12	13	14
15	16	17	18	19	20	21
22	23	24	25	26	27	28
29	30